Prepáčte mi, slnečnice

Autor: Stanislav Čačko | 9.8.2013 o 23:43 | Karma článku: 8,06 | Prečítané:  519x

  V sobotu sme sa boli s otcom na poli pozrieť ako sa darí našim tohtoročným zemiakom. Nechcelo sa mi, veď komu by sa chcelo, keď sa teploty na teplomeroch štverajú k štyridsiatkam. Zemiaky si veselo rastú ako každý rok. No nepríjemnejšie je, že medzi tými zemiakmi si našli svoje miesto aj krásne vysoké slnečnice.  

 

Zrejme sa im tam zapáčilo po tom, čo ich tam poľnohospodári vysadili minulý rok a ony nie a nie opustiť toto miesto. Rozhodli sa vyrásť aj tento rok. Čo s nimi? „Musíme ich všetky vyťahať," zahlásil otec. Prečo nie? Pustili sme sa spolu s ním a so sestrou do toho. Vyzbrojení motykami a rýľom sme začali odstraňovať neželané rastliny jednu po druhej. Bolo horúco, no po desiatej odstránenej slnečnici nám bolo pekelne. Čo by len vykopať, to je nič, horšie už bolo nosiť tie kvantá ťažkých obrovských slnečníc na vlečku k traktoru. Spočiatku to bolo fajn, traktor bol blízko. No pomaly, ale isto sme sa začali vzďaľovať a slnečnice začali byť čím ďalej tým väčšie a ťažšie. Poviem vám, tá rastlina má ale koreň. Keď sme boli niekde v polovici začínal som v kútiku duše slnečnice nemať rád. Ba priam nenávidieť! A to som dovtedy slnečnice považoval za nádherné kvety. Na ich lány popri cestách bol vždy taký krásny pohľad. No v ten deň som ich preklínal a častoval kadejakými prídavnými menami. Totálne vysilení sme už len zo zotrvačnosti vláčili tie žlté mrchy k traktoru brodiac sa pomedzi odkvinuté zemiaky prerastené trávou temer po kolená, pričom sa na nás lepila kdejaká hmyzoidná háveď.  Dobojovali sme to, ani sám neviem ako a už som bol doma na gauči s niečím čo bolo napoly úpal a napoly bližšie neurčená psychická trauma.

Asi po troch dňoch som tak nad týmto uvažoval, keď som sa dostal do ťažkej situácie a musím sa ospravedlniť slnečniciam, že som bol na ne zlí. Ony za to predsa nemôžu! To my! To ja! Keby som chodil na pole častejšie, našiel by som ich tam úplne maličké a bez nejakej väčšej námahy by som ich mohol vyťahať v zárodku. Však áno!?  Tak je to bohužiaľ aj s nami. Ak sa nestaráme o svoje vzťahy, zdravie, deti... časom už bude neskoro a budeme musieť vynaložiť obrovské úsilie na to, aby sme niečo zachránili. Ak si nebudeme hovoriť pravdu do očí a všetko prežívať povrchne a nechávať to na neskôr, poprípade si to nevšímať, tak si potom budeme musieť naložiť do rúk obrovské bremená a vláčiť ich dlhú dobu, v obrovských páľavách a s prisatými komármi na čele, aby sme napravili to, čo sme pokazili a zanedbali.  Rodičia, povedzte svojim deťom, že ich máte radi, prečítajte im rozprávku, načute ich starším preukazovať úctu, nájdite si na ne čas. Priatelia povedzme si pravdu do očí, neklamme si navzájom a nečakajme, že ten druhý sa dovtípi alebo urobí prvý krok. Nehnevajme sa kvôli názoru iných, ale porozmýšľajme nad ním. Porozmýšľajme nad tým, že nám ten druhý chcel možno pomôcť. Vážme si jeden druhého, kým nezapustíme korene tam kde to nie je žiadúce. Kým sa to ešte dá v pohode zmeniť a zvládnuť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?